Ako som už spomínala, my eSeMÁci to máme s akýmkoľvek pohybom ťažšie. Naše svaly nedostávajú plnú pozornosť z centrály (nervov): nepracujú tak, ako majú a navyše sa aj ťažšie zotavujú. eSeMÁk ráno vstane asi s takým pocitom ako klavírny virtuóz po vykopaní menšieho bunkra vidličkou :).

Fyzické aktivity nám proste príliš nejdú. To však neznamená, že si môžeme dovoliť na nich zanevrieť. Naopak, ak dovolíme telu schátrať, budú z toho nenávratné škody. Musím teda pravidelne cvičiť, aby som si udržala formu na časy, keď bude horšie. A horšie bude – čím viac rastiem, tým silnejšie sa efekt „lenivých svalov“ prejaví. Viac však o tom inokedy.

Cvičenie je taký začarovaný kruh – musím cvičiť, aby som nabrala formu, zároveň mi však cvičenie uberá sily, a tak formu strácam. Moji rodičia sa snažia, niekedy však až príliš, a tak som rada, keď si môžem večer ľahnúť a nabrať sily na nový deň… plný ďalšieho cvičenia :).

Spolu teda hľadáme jemnú rovnováhu medzi cvičením, hrou, odpočinkom … proste kvalitu života. Našťastie sa veľká časť cvikov dá spojiť s hrou, takže si to človek príliš neuvedomí. Aspoň teda nie ja. Mamka, u nás doma odborník na cvičenie hrou, tá to má ťažšie – moja hra je totiž pre ňu cvičením :). Ocko je zase domáci špecialista na techniky – Vojtovka, Bobath, dychové cvičenia… Aj k tejto téme pripravujeme samostatný príspevok.

Cvičím niekoľkokrát denne a naozaj to pomáha. Vďaka tomu si udržujem formu, dokonca sa ešte stále trochu zlepšujem. Ak sa mi podarí sa postaviť, bude to obrovský úspech.  No už viem, že hneď potom si stanovíme ďalší cieľ – chôdzu. Dnes to žiaden odborník nevidí ako reálne, uvidíme, či sa mi podarí ich prekvapiť a našich potešiť.

Ak sa chcete dozvedieť viac, pýtajte sa, radi zodpovieme prípadne aj poradíme. A v ďalších príspevkoch napíšeme viac o rozličných formách cvičenia (teším sa, hlavne tzv. „Vojtovka“ vzbudzuje veľa emócií – to si pokecáme), o priebehu môjho ochorenia a tom, čo sa dá očakávať ďalej.